Erik Šimšík: Čitateľa si predstavujem ako človeka s podobným náhľadom na svet
Erik Šimšík se narodil v roce 1987 v Bratislavě. Vystudoval sociologii na Univerzite Komenského v Bratislavě a Vysokou školu svaté Alžběty. Pobýval ve Rwandě a stal se spolumajitelem firmy Goriffee, která dováží kávu a čaj vypěstovaný rwandskými farmáři.
Vydal dvě sbírky experimentální poezie Monorezeň & stereozemiaky (2013) a Čabajka a iné údeniny (2017). Vydal i tři novely pod názvem Hegemónia (2014). „Novely spája nosná téma, a to je Hľadanie,“ přiblížil. „Každá z postáv niečo hľadá. Často aj nájdu, ale nie vždy. Majú odlišné motivácie, aj spôsob ako sa za svojím cieľom chcú dostať. Spojivom je, že sú vo finále sklamané. Bez ohľadu na to, či to svoje nájdu, alebo nie. Sú to tri rozdielne príbehy, formálne aj obsahovo odlišné, a pritom podobné. Obsahujú celé rozpätie môjho písania.“
Šimšík v jednom rozhovoru přiznal, že píše spontánně o tom, co ho zaujme. „Súhlasím, tvorím živelne, závisle na inšpirácii, málokedy sa snažím nápad „vysedieť“, preto píšem v niektorých obdobiach veľa a niekedy skoro vôbec. Po živelnej fáze vždy nastupuje editorská. Dá sa povedať, že ten materiál ďalej spracovávam, osekávam, pretváram,“ přiblížil.
„Ja si myslím, že moja poézia je najmä spoločenská, i keď to niekedy tak nevyzerá – a možno dokonca viac absurdná ako dekonštrukčná. Každopádne, neponúka žiadne riešenia, pritom však rieši mnoho problémov. Čitateľa si predstavujem ako človeka s podobným náhľadom na svet,“ podotkl.
Svoje témata hledá havně v současnosti. „Spoločnosť sa mení veľmi rýchlo a myslím, že ľudia prestávajú stíhať, to v nich vyvoláva ten negatívny pocit nostalgie,“ uvedl. „Myslím, že problém nie je redukcia, ale relativizácia, človek nevie, čomu dôverovať, čo chcieť, kam sa zaradiť. Strácajú sa orientačné body a významy. To vytvára zmätenosť."
Jeho poezie se snaží být současná vlivem tlaku okolí. „Myslím, že poézia je médium a nikdy neexistovalo toľko médií ako teraz. Žijeme v multimediálnej dobe a poézia má konkurenciu, preto sa musí vyvíjať a byť aktuálna – ak to dokáže, tak prežije. Uvidíme,“ zamyšlí se.
„Ťahá ma to k vizuálnosti, pretože mám pocit, že sa vyjadrujem viac komplexne, slobodnejšie a, koniec-koncov, to je na tejto dobe práve to krásne, že nám túto multimediálnosť umožňuje.“
