Kornel Földvári: Už som sa nachytal s hlavou na písacom stroji
Kornel Földvári žil v letech 1932 až 2015. Podle svých slov ser narodil 13. února v Trenčíně v „nesprávné rodině“. Od pubertálních počátků si navíc vypracoval umný systém pseudonymů. Podle časopisu RAK to byl „nejpopulárnější neznámý autor“. Pod jedním důvěryhodně znějícím jménem vydal soubor humoresek Netypické príbehy (1963), pod jiným po letech malou monografii Dušanovi Polakovičovi (1987) a pod vlastním jménem debutoval v roce 1999 knihou O stručnosti.
V roce 2003 vydal dlouho očekávanou knihu humoresek Príbehy z naftalínu (podtitul Humoresky 1963–1977). K jeho zálibám patřilo rovněž psaní doslovů. Pro pražské nakladatelství Labyrint připravil k vydání Slovenskou čítanku 14 ostrých. Proslu jako kritik a publicista.
Kornel Földvári říkal, že kdyby dodržoval termíny, nedožil by se tak lehce vlastních osmdesátin. „Mojou smrteľnou vášňou sú šaláty z bufetu, ktoré nadšene konzumujem od tých čias, čo som ich po prvý raz ochutnal. Hoci som mal žltačku, nepoučil som sa. Len horko-ťažko v najväčších horúčavách som schopný zrieknuť sa ich. Keď idem do obchodu a zazriem čerstvý šalát, skončím ako narkoman. Môj mix je 20 dkg tresky, 10 dkg rybacieho a podľa sily charakteru konzumenta 5 alebo 10 dkg feferónového. Zamiešať. Keby mali rozum, tak to miešajú sami. Šalátový Oscar by ich neminul,“ prozradil na sebe.
Svůj denní režim popsal rovněž velmi osobitě. „Už niekoľko rokov sa chystáme vstávať skôr. Všetko máme vyrátané, sme na všetko pripravení, no keď sa pozriem na hodinky, zas je pol tretej ráno, takže začiatok nového života sa odkladá. Raňajkujeme okolo dvanástej, pozrieme si noviny a začneme niečo robiť, pokiaľ teda nezaspím. Už som sa nachytal s hlavou na písacom stroji.“
„Keď som nastúpil do redakcie Kultúrneho života a v stredu mi povedali, že v pondelok ide môj príspevok do tlače, tak som ho vzorne doniesol už vo štvrtok. Neskôr v piatok a tak ďalej. Keď som sa potom stal redakčným tajomníkom a večer sa už tlačilo, bolo mi jasné, že keď prídem okolo obeda k Jožkobáčimu, staršiemu sadzačovi a prinesiem rukopis s fľašou vína, bez rečí ho diskrétne vysádže. Odvtedy jednoducho nefungujem, kým nehučí rotačka,“ zavzpomínal.
Ze sna ho občas budily padající knihy. „Svokor mi kedysi radil, že keď už rozkladám knihy po zemi, mal by som ich klásť do klietky ako tehly, aby držali pokope. Považoval som to za dobrý žart, ale niečo na tom bolo. V noci nás občas prebral rachot, tiahly zosuv ako v sopečnej oblasti, raz na Štedrý večer nás v kuchyni zasypali knihy, kým sme ich neodhádzali, nedostali sme sa do izby. Keď ženu pred rokmi pustili z nemocnice s barlami, musela ísť k sestre, lebo tými uličkami kníh by sa nemohla pohybovať. Teraz nám robili okná, a tak sme 25 banánových škatúľ kníh odniesli do Mestskej knižnice a na ďalšie som si prenajal sklad v Petržalke. A v byte to ani nevidno.“
